reklama

Reportéri bez hraníc a "sloboda slova a tlače"

Mimovládna organizácia Reportéri bez hraníc, ktorá presadzuje princíp „brániť slobodu slova a tlače“, disponuje rozsiahlou sieťou „novinárov“ v 130 krajinách. Má sídlo v Paríži a svoje správy o „väzeniach, vraždách, vyhrážaní a cenzúre tlače“ vydáva periodicky. V zásade sú však tieto správy nekoherentné a polemické. Na jednej strane sa sústreďujú na útoky proti vládam štátov, ktoré sú proti hegemónii kapitalistických potencií, na druhej strane na imperialistické štáty používajú len nesmelú a zľahčenú kritiku. Reportéri bez hraníc v jednej z posledných správ jemne kritizujú vládu Georgea Busha, ktorý „pod zámienkou národnej bezpečnosti zamedzil prístupu k informáciám“, ako ho ospravedlňuje Lucie Morillon, šéfka tejto mimovládnej organizácie vo Washingtone.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (40)

Správa tiež cituje Brazíliu, ktorá sa ocitá na 75. mieste zvláštneho „rebríčka slobody tlače“. USA, ktoré práve prežívajú naozaj spiatočnícku fázu cenzúry a autoritarizmu, sa napriek tomu ocitajú na 57. mieste. Všetky ostatné krajiny takzvanej „osi zla“ (podľa klasickej definície G. W. Busha), sú na posledných miestach rebríčka – Kuba (165. miesto), Čína (163.), Irán (161.) a „najhorší zo všetkých“, Severná Kórea na 168. mieste. „Písať o citlivých témach, ako korupcia, obchod s drogami či vyrubovanie pralesa, môže byť mimo hlavných miest v Brazílii veľmi nebezpečné,“ vysvetľuje Morillon, ktorá aj napriek tomu, že býva v USA, musí absolútne rozumieť „korupcii, odchodu s drogami a ťažbe dreva“.

„Chorobná posadnutosť proti Kube“

Francúzska mimovládna organizácia Reporters Sans Frontières (RSF) bola založená v roku 1985 novinárom Róbertom Ménardom. Jeho útoky v štýle liberálno-buržoáznej demokracie najprv smerovali proti krajinám bývalého komunistického bloku, ale jeho prvoradým cieľom bola vždy Kuba a jej revolúcia. Zašlo to tak ďaleko, že Kuba už viackrát žiadala jeho vylúčenie z výboru mimovládnych organizácií pri OSN. Podľa profesora Salima Lamraniho, doktora na Sorbonne, a autora článku na stránke Resistir, „Robert Ménard trpí chorobnou posadnutosťou proti kubánskej revolúcii a zlučuje v sebe všetky zlozvyky, ktoré novinárčina a novinári môžu mať“.

Podľa toho, čo hlásia, „Reportéri bez hraníc bránia väznených novinárov a slobodu tlače“. Prázdne reči! Organizácia, financovaná francúzskym milionárom Françoisom Pinaultom a podporovaná obchodníkom so zbraňami Arnaudom Lagardèrerom, urobila z manipulácie kubánskej reality svoj hlavný obchod. Ménard útočí na Kubu, deklarujúc, že „ pre Reportérov bez hraníc je prioritou v Latinskej Amerike Kuba“. Podľa barometra slobody tlače je situácia v Kolumbii – kde bolo za posledných desať rokov zavraždených viac ako sto novinárov – kvalifikovaná iba ako „ťažká“. Situácia na Kube, kde od roku 1959 nebol zavraždený ani jeden novinár, je kvalifikovaná ako „veľmi vážna“.

Prípady Mumia Abu-Jamal a Al Jazeera

Profesor Lamrani spomína dramatickú situáciu severoamerického novinára Mumiu Abu-Jamala, „ktorý za nespáchaný trest hnije vo väzení už viac ako dvadsať rokov, ale Reportérov bez hraníc nezaujíma“. Cituje tiež bombardovanie srbského rádia a televízie počas vojny v Kosove. Bombardovanie zapríčinilo smrť desiatim novinárom. „V roku 2000, keď Reportéri bez hraníc vydali svoju správu, neboli tieto obete v správe ani započítané“. Tiež opisuje americké bombardovanie sídla televízie Al Jazeera v Katare, počas vojny v Afganistane a Iraku, ktoré spomínaná „mimovládna“ organizácia taktiež neodsúdila, napriek tomu, že pri ňom prišli o život dvaja novinári.
Profesor Lamrani poukazuje aj na ďalšie fakty, dokazujúce, že Reportéri bez hraníc sú tvrdí v kritike vlád, ktoré nespolupracujú s ich sponzormi, ale na druhej strane kritika imperializmu a mediálnych barónov je od RSF jemná, až žiadna. Pripomína deprimujúci profil Roberta Ménarda, publikovaný v marci 2001. Podľa neho vtedy nebolo potrebné odsúdiť odhalenú manipuláciu s verejnou mienkou, pretože „riskujeme, že sa znepáčime niektorým novinárom, znepriatelíme si majiteľov médií a podnikateľský sektor. Aby sme sa do médií dostali, potrebujeme ochotu novinárov spolupracovať s nami, potrebujeme pomoc majiteľov médií a peniaze z podnikateľského sektora“.

Ticho počas prevratu vo Venezuele

V súčasnosti RSF stavila na satanizáciu prezidenta Huga Cháveza. Počas nevydareného štátneho prevratu v apríli 2002, ktorý viedli hlavní majitelia venezuelských médií, Ménard svoj hlas na obranu „slobody“ nepozdvihol. Práve naopak. Novinári Jeb Sprague a Diana Barahona publikovali v Réseau Voltaire reportáž o tom, ako Reportéri bez hraníc podporili brutálnu mediálnu kampaň pripravujúcu prevrat. Na splnenie tejto misie, ktorá má s demokraciou málo spoločné, Reportéri bez hraníc dokonca získali dotácie z NED (National Endowment for Democracy – Národný fond pre demokraciu), ktorý financuje vládaou Spojených štátov a silné nadnárodné korporácie, často označovaný aj ako filiálka CIA.

Podľa reportáže spomínaných novinárov, NED „bol založený počas vlády Ronalda Reagana v roku 1983, na oživenie programov infiltrácie CIA do občianskej spoločnosti“. Zhodou okolností tá istá Lucie Morillon, o ktorej bola reč vyššie, je výkonnou riaditeľkou NED, Národného fondu pre demokraciu, a zároveň hovorkyňou Reportérov bez hraníc v USA. V nedávnom rozhovore priznala, že Medzinárodný republikánsky inštitút (IRI), jeden zo satelitov NED, priamo nadviazaný na stranu G. W. Busha, „prinajmenšom tri roky dotoval Reportérov bez hraníc“. Podľa denníka New York Times okrem toho, že Reportéri bez hraníc prispeli k destabilizácii vlády Bolívie, takisto v roku 2004 spolupracovali na štátnom prevrate na Haiti, ktorý zhodil prezidenta Jeana Bertranda Aristidesa.

Francúzska mimovládna organizácia tvrdé obvinenia odmieta. Súhlasí s tým, že uskutočnila medzinárodnú kampaň o zavraždenom novinárovi Jeanovi Dominiqueovi, riaditeľovi Radio Haiti Inter, ktorá sa stala počas vlády Aristidesa. Tu však z ich strany ide o účelovú lož! Dominique bol zavraždený oveľa skôr, ako Aristides prišiel k moci. Podľa New York Times bola svetová kampaň financovaná Medzinárodným republikánskym inštitútom (IRI). „Prezident Bush nominoval za prezidenta spomínaného republikánskeho inštitútu Lorne Cranera. Inštitútu, ktorý pracuje vo viac ako 60 krajinách sveta, sa za tri roky strojnásobil rozpočet, a to z 26 miliónov USD v roku 2003 na 75 miliónov USD v roku 2005.“ A ten posunul peniaze Reportérom bez hraníc.

Záhadné dotácie pre Reportérov bez hraníc

Otázka financovania RSF, kuriózne sa predstavujúcej ako „mimovládna“ organizácia, budila vždy podozrenie. Na svojej stránke má aj časť venovanú svojim účtom, ale nikde neuvádza zdroje. V nedávnom rozhovore Robert Ménard uisťoval, že „viac ako 50 % rozpočtu RSF pochádza z predaja fotografií, štvrtina od Európskej únie a posledná štvrtina je zo špeciálnych operácií a darov“. Je to podozrivé napríklad aj preto, že sám zakladateľ Reportérov bez hraníc vo svojej vlastnej knihe uvádza, že dotácie z EÚ tvoria 44 % rozpočtu. Je jasné, že čísla nesedia.

Niektorí novinári priamo obviňujú RSF a niektoré ďalšie „humanitárne“ mimovládne organizácie z toho, že sú platené silnými korporáciami a vládami silných kapitalistických štátov. V texte nazvanom Čierne fondy mimovládnych organizácií je novinár Gianni Carta konkrétny: „S predstavou toho, čo on rozumie pod „demokraciou“, americký prezident G. W. Bush nielenže v roku 2003 napadol Irak, a v nedávnych krvavých jatkách v Libanone podporil Izrael, ale takisto zneužíva mimovládne organizácie, často infiltrované agentmi CIA, na ovplyvňovanie politickej scény vo svete.“ Cituje okrem iného aj organizáciu Reportérov bez hraníc, ktorá je podľa jeho zistení „z veľkej časti živená z dolárov z Washingtonu“ s cieľom realizovať tajné misie v rôznych štátoch.

Soros, Murdoch a „humanitárne projekty“

Sám Robert Ménard bol na jednej konferencii v meste Quebec donútený k priznaniu, že podobné veci existujú. Čo sa týka jeho podpory prezidenta , povedal niečo v zmysle, že „dostávame peniaze od NED, ale to nám nerobí žiadne problémy“. Už menej sa mu pozdávalo, že EÚ finančne podporuje nezávislú tlač, ako aj odborové či iné organizácie.
Ďalším zdrojov príjmov, podľa novinára Gianni Carta, by mohla byť Sorosova nadácia, vedená Geogeom Sorosom. „V roku 2004 rozdelila táto nadácia 1,2 milióna dolárov pre mimovládne organizácie, spojené s voľbami na Ukrajine. Išlo o projekty podporujúce tzv. oranžovú revolúciu Viktora Juščenka,“ ako priznal jeden liberál. Ďalší magnát, Austrálčan Ruppert Murdoch, majiteľ svetového mediálneho impéria, má tiež hobby podporovať „humanitárne projekty“, logicky bez akéhokoľvek záujmu.

Už novinár Jean Allard objavil, že „najnepravdivejšie kampane Reportérov bez hraníc proti Kube, boli pripravené a realizované cez agentúru Publicis, svetový gigant v reklame, medzi ktorého veľkých klientov patrí aj Armáda USA či Bacardí“. Jedna z najslávnejších agentúr v New Yorku, Saatchi&Saatchi, ktorá je tiež zapojená vo všetkých protikubánskych kampaniach, v danej veci takisto poskytuje „služby zdarma“. Allard odhaľuje, že „sú známe vzťahy Ménarda s extrémnou pravicou v Miami, ktorá sa venuje napádaniu Kuby, používajúc všetky možné prostriedky, vrátane terorizmu. Tiež je známe, že udržiava kontakty s Freedom House, patriacej bývalému agentovi tajných služieb a notorickému teroristovi Frankovi Calzonovi“.

Skrytá úloha majiteľov médií

Článok Maurice Lemoina z Le Monde Diplomatique zdôrazňuje fakt, že mimovládna organizácia Reportéri bez hraníc uskutočnuje „prevraty bez hraníc“. „Tváriac sa, že bránia právo na informovanosť a právo byť informovaný podľa čl. 19 Deklarácie o ľudských právach, Reportéri bez hraníc absolútne ignorujú správanie majiteľov médií. V tom istom momente však nemajú najmenšie problémy zvoliť za svoj hlavný a aktuálny cieľ vládu Huga Cháveza, ktorý, na rozdiel od majiteľov médií, nikdy proti slobode nevystupoval.“

Podľa Gianniho Carta je ospevovaná organizácia Reportéri bez hraníc obyčajný podvod. „Najneuveriteľnejšie je, že ešte aj dnes, vedená svojím zakladateľom Robertom Ménardom, nerobí to, čo by mala: ochraňovať neprávom stíhaných novinárov. Samiho Hajja, z televízie Al Jazeera, vo väznici v Guantanáme väznili, mučili a sexuálne obťažovili. Organizácia pána Ménarda sa k veci nijako neprejavila.“
Guliana Sgreana, novinárka talianskeho denníka Il Manifesto, bola v Iraku oslobodená agentom Nicolom Caliparim, ktorý bol za operáciu zodpovedný. Zomrel pri jej ochrane a zasiahlo ho viac ako 300 projektilov zo samopalov amerických vojakov. Dodnes nikto nevie, čo sa vlastne stalo. K smrti Calipariho nezaujala organizácia Reportéri bez hraníc jasnú pozíciu dodnes.

Jan K. Myšľanov

Jan K. Myšľanov

Bloger 
  • Počet článkov:  142
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáSFT s.r.o.videoblog2008200720062005s OKS na večné časy a nikdy inzúrivá fikcia

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu