reklama

Sadomaso, fetiš a Tony. (18. časť)

6600 euro, ležiacich na stole predo mnou, bola jednodňová tržba najväčšieho tetovacieho a piercingového štúdia v Španielsku. Dve šesťhodinové smeny, štyria tetovači, štyria pierceri, a šiesti pokladníci-informátori. Dvanásť hodín, počas ktorých niekoľkosto zákazníkov odišlo s vylešteným kusom chirurgickej ocele 316L, či titanu, nazývaným aj piercingový šperk. 140 zákazníkov odišlo s čerstvou perforáciou, ľahší v priemere o 50 euro, a ťažší o pár gramov vážiaci spomínaný šperk, ktorý im ihla značky Becton-Dickinson hladko dostala do svalu, kože, či predkože. A ešte 20 zákazníkov, ktorí odišli s čerstvým tetovaním, rôznej veľkosti, a tiež rôznej kvality. * * Mierne zhypnotizovaný peniazmi predo mnou, som si predstavoval, ako za nich cestujem okolo sveta. Rozhodoval som sa, či pôjdem z Hong kongu na Filipíny loďou, alebo bez váhania sadnem na vlak do Vietnamu, keď do kancelárie vošiel majiteľ štúdia. S čiernou taškou na odpadky v jednej ruke, a niekoľkými papiermi v druhej, si sadol oproti mne.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (16)
Obrázok blogu

**Luisito jednoduchým pohybom zhrabol prachy, a s láskou ich vložil do čiernej igelitky. Pohybom, ktorý nacvičoval o 21:30 každý večer, už niekoľko rokov.
Do dolného rohu papiera, ktorý položil na stôl, načmáral svoj podpis, a pomaly ho posunul predo mňa.
- Tu je tvoja pracovná zmluva Hans.
Pozrel som na poznámky, ktoré dopísal rukou, a na jeho podpis.
V momente mi došlo mi, s kým mám do činenia.
* * Grafológia bola jedna absolútna vec. Potom, čo som prečítal štyri knihy s jej tematikou, som sa neskromne vyhlasoval za grafológa na úrovni. Vážne som ju začal brať po zistení, že ide o jeden príjemný a nenútený spôsob, ako nadviazať kontakt, a okamžite zaujať.
V prípade, že analýza znela „jednoduchosť.., spontánne písmo, s osobným charakterom, s prítomnosťou spojení písmen vo výške..to svedčí o vysokom stupni intelektu…“, bol úspech zaručený.
Každý, naozaj každý, chcel, aby bol jeho podpis zanalyzovaný.
Ja som analyzoval, opisoval, a vysvetľoval. Naštudované grafologické termíny dali mojím analýzam správny podtón.
…„ písmo odzrkadľuje spôsob myslenia každej osoby, a rýchlosť jej myslenia sa preukazuje istotou v písme a v ťahoch,.. vo všeobecnosti všetkým, čo vplýva na plynulosť písania…v tvojom prípade..je tu excelentná rýchlosť mentálnych reflexov..“
Analýzy fungovali viac ako som očakával, a mne dodávali ešte viac chuti k štúdiu.
Keď už naozaj nefungovalo nič, poznámka k podpisu, a písmu mladej dámy zaujala vždy.
Podľa poznámok a podpisu majiteľa štúdia Magician, ktoré som mal pred sebou, a ktoré boli plné neregulárností, disharmónie, s častým škrtaním, mi bolo jasné, že mám pred sebou jasného egocentrika, so sklonmi k mentálnemu zmätku, a tendenciou k agresivite.
V prípade Luisita, a jeho podpisu, som to mal s analýzou naozaj jednoduché. O jeho nelichotivých osobných charakteristikách, som od Anskara, a Davida baska, počul celé historky, takže analýza bola úplne zbytočná.
V každom zamestnaní, som si na základe MOJICH grafologických analýz rozdelil „kolektív“ na narcisov, neurotikov, pesimistov, optimistov, hysterikov, egoistov, na praktických extrovertných logikov, sentimentálnych introvertných idealistov, excentrickov s pocitom nadradenosti, nedočkavých hysterikov s náznakmi génia, až po sangvinikov s nadmernou sexuálnou koketériou. Kombinácií boli tisíce, a ja sám ako „ extrovert, zaťažený na detaily, s potrebou uznania, a prehnane vysokou mienkou o samom sebe..“ som v duchu kombinoval celé hodiny, až kým všetci kolegovia neboli pekne v svojej kategórii.
Po zistení, že denná tržba v štúdiu Magician osciluje okolo 6000 euro, som začal chápať, prečo je luisitová 12 metrová jachta značky Westerly vybavená špičkovým navigačným systémom Euronav, prečo je jej interiér obložený kvalitným drevom, a prečo Luisito kupuje každé 4 mesiace ďalší byt v Barcelone.
Napriek tomu, že už vlastní 8 bytov, a napriek tomu, že neskončil ani strednú školu.
Ja som si niektoré ročníky mojej vysokej nútene zopakoval, ale porovnávanie s ním ma jemne vytáčalo, a logicky navádzalo len nato, aby som dal zbohom grafológii, a začal sa seriózne venovať dôležitým veciam, napríklad piercingu.
** Rýchlo som na zmluvu načmáral môj podpis, a podal som ju majiteľovi štúdia.
- Aby som nezabudol – pozrel na mňa – tu u nás je ešte taká nepísaná klauzula.
- ?
- ..Taká nepísaná dohoda..tvoj pracovný čas je od 15:00 do 21:30, od pondelka do soboty, a ako každý, aj ty tu budeš mať svoju pichačku, s tvojim menom,… presná evidencia o dochádzke – Luisito mi podal kartu z tvrdého papiera. Červenou fixou na nej bolo moje meno, a pod ním prázdne kolonky na 15 dní, po obidvoch stranách.
- Ok, a tá klauzula je o tom..že keď prídeš o minútu neskôr, stiahne sa ti z výplaty 40 euro.
- 40 euro?
- A keď prídeš neskoro ďalší deň, ďalších 40 dole.
- A keď budem v metre, pod ktoré skočí samovrah, a ja som uväznený vo vagóne, a nemôžem prísť, pretože dvere sú..
- Mínus 40 – Luisito sa na mňa sladko usmial, schytil svoju čiernu igelitku, a bez pozdravu vyšiel z kancelárie.
Zazvonil mi mobil. Bola to Henry.
- Ahoj Hans, no čó?..už máš piercing?
- Nemám…ale mám zmluvu,..a mám píchačku, ako mal môj dedo vo fabrike v Čechách.
- Daj si piercing..budeš coool!
- Čo si chcel?
- Zohnal som ti ubytovanie..teda, izbu na prenájom.
- Super! Kde?
- Ulica Joaquim Costa, ..blízko Rambly del Raval.
- Tak tam som v noci hltal oheň..
- Čo?
- Nič, nič..len, že je to dobré miesto..a dobrí susedia…hubári.., či hubičkári..
- Dohodol som to na jedenástu.
- Čo si dohodol?
- Našu návštevu.
- Dobre. Čakám ťa v bare Marsella..idem tam hneď..kurva, potom ti poviem, čo som tu zistil – povedal som stíšeným hlasom.
- Čo si zistil? ..ešte si tam len druhý deň.
- Potom.Čakám v bare, čau.
- Čau.
** - Počkaj, kúpime ešte fľašu vína, nepôjdeme tam len tak – navrhol Henry, a bez rozmýšľania vošiel do pakistanského obchodu na rohu ulice Carmen a Joaquim Costa.
Pakistánec, s hladko vyholenou tvárou, stál za pultom, a v ruke držal veľký farebný obraz-fotografiu, spolovice ešte zabalenú v obale.
Nádherný kaligrafický text v arabštine, ktorý bol v reliéve, a ktorému rozumel len on a jeho kolega, ktorému to ukazoval, „rámoval“ obrovskú mešitu,a okolo nej aspoň milión veriacich.
- Veľmi pekné – priblížil som sa k obazu-fotografii, a zblízka som obdivoval grafický text. Aj napriek tomu, že som nevedel, ani kde má začiatok - To je Pakistan?
Predavač a jeho kolaga sa zasmiali.
– To je Mekka, amigo…ty si veriaci, amigo?
– Ja?..hej..veriaci..verím… v Perinbabu.
Predavač sa naďalej usmieval, ako keby ju osobne poznal.
- Ty Allah, Ja Perinbaba, chápeš?
Nechápal. Nevzdával som sa, aj napriek tomu, že moje šance na vysvetlenie boli minimálne.
Minimálne preto, pretože jeho znalosť španielčiny bola viac ako slabá, a vysvetliť mu, kto bola Perinbaba v jeho rodnom jazyku urdu som si naozaj netrufal, pretože v tom som bol naozaj slabý ja.
- Zoberiem radšej dve – Henry položil na pult dve fľaše vína, a podal 10 euro spokojnému majiteľovi obrazo-fotografie.
- Ja piť nebudem – otočil som sa k nemu – ešte teraz mi je zle po včerajšku..
Na znak rešpektu naších rozdielnych náboženstiev, sme si s predavačom podali ruky, schytil som fľaše, a vypadol som na ulicu.
** - A čo si teda zistil? – otočil sa ku mne Henry – si mi chcel niečo povedať.
- Ááá! Presne tak!…Je síce pravda, že v štúdiu pracujem len dva dni, z toho druhý deň po opici, a s opáleným obočím, ale..
- Ale?
- Ale som si istý, že tam VŠETCI KRADNÚ!
- Kradnú?? ..kto?..veď si mi povedal, že je tam tržba 6000 euro!
- To je tá záhada.. kradnú ľudia, zamestnanci, ktorí su okolo mňa na recepcii…a ktorí šéfovi celý deň lezú do riti.
- Lezú do riti?
- Nasilu sa smejú z KAŽDÉHO drístu, ktorý povie, a KAŽDÚ vec, ktorú povie, okomentujú spôsobom „Máš pravdu Luis, ako vždy!“.
- Netrep..
- Naozaj..a on sa v tom vyžíva..
- ?
- Potom príde na recepciu, pozrie do počítača na zoznam čakajúcich na piercing. Keď je tam niekto, kto čaká na piercing genitálií, tak ho prednostne zavolá, a ide mu to spraviť on..- On je nejaký…
- Hej, je...ale keď odíde dozadu do svojej kancelárie, tak využijú situáciu, a kradnú.
- Ako?
- Pokladníčka, ktorá je len dva metre vedľa mňa… predá piercing za 20 euro, a nenablokuje ho do kasy.
- A?
- A večer, keď zatvárame, vie, že má v kase 20 euro, ktoré nie sú nablokované, a ktoré si musí vo vhodnom okamžiku šuchnúť do vrecka..a kasa jej bude sedieť.
- Prečo si si taký istý?
- Pretože každý pokladník má svoj kód.. a ja som zistil, že si v počítači môžem pozrieť posledných 100 položiek, ktoré prešli pokladňou, jednu po druhej, napríklad : „čas 20:05, pokladnik č. 2, suma: 8,50 euro, šperk: titan – navel“, chápeš?
- No a??
- Ale ja stojím vedľa nej, a vidím, že ten šperk – titan navel, za 8,50, predala už pred desiatimi minútami, a po ňom, predala ďalší, za 20 euro, ktorý si zákazník odniesol, ale v kase nie je nablokovaný.
- Počkaj – Henry zastavil a pozrel sa na mňa – zákazník zaplatí, vezme si piercing, odíde zo štúdia, bez bloku. Ona vloží 10 euro do kasy, ale nenablokuje to, tvári sa že nič, a obslúži ďalšieho, toho nablokuje…a pred koncom smeny, keď nie je nikto nablízku, tak si tých 10 euro dá do vrecka.
- Si génius! ..tých 10, alebo skôr tých 50, to skôr.
Henry sa opäť zastavil, položil ruku na moje plece, a zblízka na mňa pozrel.
- Sú tam kamery?
- Na recepcii? Nie.
- Tak nebuď hlúpy, zober si z nich príklad, a rob to aj ty!
Bez toho, aby čakal na moju odpoveď, otvoril dvere staršieho poschodového domu, a začal stúpať hore, po širokých schodoch.
Môj nový spolubývajúci ma už očakával.
** Rapa Nui v jazyku domorodcov, alebo Veľkonočný ostrov, v jazykoch zbytku sveta, oficialne patrí pod Čile. 1900 kilometrov dookola, ktorýmkoľvek smerom, neexistuje pevnina, ktorá by bola obývaná.
Samotný ostrov je od Čile vzdialený 3680 kilometrov, z opačnej strany má Tahiti, vzdialené 4050 kilometrov. Žije tam 2000 domorodcov.
- Dvetisíc domorodcov…a ja z nich poznám dvoch – pomyslel som si, sledujúc, ako môj nový spolubývajúci nalieva víno do štyroch rôznych pohárov.
Dany Huke, môj nový spolubývajúci, naozaj nebol hocikto.
Ani podľa toho, ako vyzeral, ani podľa toho, čo prežil. Takisto ako jeho priateľ, Teva Tevao, ktorý sedel pri okne, a spokojne fajčil, sa narodil na Veľkonočnom ostrove.
- Môžeš tu spať už dnes, keď chceš – Dany mi podal pohár – tam vzadu je jedna izba voľná. Tá bude tvoja.
Vyžaroval z neho pokoj. Taký druh pokoja som som tu, v Španielsku, ešte nezažil. Niečo cez tridsať rokov, vysoký, vychudnutý, s dlhými čiernymi vlasmi po pás, v ktorých bolo zapletené čierne perie. Trochu pripomínal pavúka. Rozprával pomaly, so zvláštnym prízvukom.
- Ok, na zdravie! – pripili sme si.
Sedem veľkých zubov, ktoré mal okolo krku, sa preplietalo s ďalším náhrdelníkom z nádhernej, dôkladne opracovanej bielej kosti, na ktorej boli vyryté zvláštne enigmatické znaky.
Dany pil víno, a vysvetľoval, ako sa dostal až sem.
Vybrali ho za člena expedície Mata Rangi, ktorá sa mala na lodi zo spleteného trstia, preplaviť z Európy cez oceán, až na jeho rodný ostrov.
Na kópii lode, akú stavali indiáni pri jazere Titicaca v Bolívii, pred 2000 rokmi. Mali dokázať, že zaoceánske plavby existovali už dávno pred Kolumbom.
- Pre nás je more záhradou – pozrel na mňa – záhradou pri ostrove.
Znova pozrel na mňa, a všimol si, že ho nechápem.
- Ako deti sme s kamarátmi sadli na loď, a vyšli sme na more..plavili sme sa hodiny..ostrov sa stratil z dohľadu. Keď sa zotmelo, pozreli sme na hviezdy, a podľa nich sme sa vrátili domov.
Neprešlo ani desať minút od nášho príchodu, a Dany už otváral druhú fľašu vína. Tušil som, ako dopadne večer.
- A do Barcelony, si sa ako dostal?
- Zišli sme sa tu, celá posádka. Pred expedíciou Mata Rangi. Organizátor bol španiel, Teva a ja sme boli z Rapa Nui, dvaja indiáni z Bolívie, dvaja z Peru, a jeden japonec. Celkom osem ľudí. Vyplávali sme z Barcelony, ale loď nasiakla príliš veľa vody, a keď sme pristali na pobreží Maroka, na východnej Sahare, bolo zle…V Sidi Ifni, sme kotvili pár týždňov, ale loď už bola taká nasiaknutá, že to bola samovražda, vydať sa na cestu.
- Tak ste sa vrátili?
- Nie, Španiel nás spolu s Tevom vyhodil z lode, pretože sme odmietli pokračovať, ale loď musela vyplávať..asi kvôli sponzorom…
- A?
- On so zbytkom posádky odplával, a po 150 kilometroch sa loď potopila..a zachránila ich helikoptéra..
- A ty?
- Ja som zostal v Sahare osem mesiacov…bez prachov, nič nám nezaplatil, a po ôsmich mesiacoch som stopom došiel do Barcelony, a som tu – Dany sa zasmial.
- Máš tu ešte nejaké víno Dany?
Dany sa zodvihol, a z chladničky v kuchyni doniesol stolové víno, a misku s jahodami.
- Daj si – položil ich na stôl, a siahol po vývrtke.
- Máte tam jahody, na tvojom ostrove?
- Nemáme.
- My máme… vždy, keď ich jem, spomeniem si na moju prababku.
Dany otvoril fľašu a dolial môj pohár po okraj.
- Mala rada jahody?
- Neviem. Ale ako veľmi mladá ich prestala jesť. Nejedla ich potom celý život.
- Prečo?
- Pretože jej zomrelo malé dieťa, ..a vtedy ľudia u nás verili tomu, že keď matka bude na zemi jesť jahody, malému sa v nebi nedostane, chápeš?
Dany na mňa bez slova pozeral,predstavujúc si, aký divný bude ten môj kmeň.
- A tak ich prestala jesť. Nikdy viac ich neochutnala.
- Smutné, naozaj – môj nový spolubývajúci sa pohol k prehrávaču, vložil doňho CD s názvom MATATO‘A, a kľudným hlasom sa rozhovoril o živote na ostrove, kde žije dvetisíc ľudí.
** Moja radosť z toho, že som konečne začal zarábať, sa prejavila.
Začal som jesť.
V japonskej reštaurácii Sushi-Ya, na ulici Quintana č.4, som si k základnému menu priobjednal naviac nejake to sashimi, yakisobu, a pre istotu aj ich domáce pivko Sapporo.
Spokojne som si listoval v poslednom čísle Tattoo magazine, ktorý som si požičal v štúdiu.
Milá japonka v bordovom kimone, s dvoma dlhými copmi, predo mňa postavila orosenú fľašu piva.
Po chvíli pritancovala znova, postavila na stôl sójovú omáčku, malú misku s wasabi, a paličky.
- Ty tetuješ?
- Nie.. pracujem tu vedľa, v Magician.. na recepcii.
- A čo tam robíš? – sústredene pozerala na otvorenú dvojstránku predo mnou, na ktorej bola vyfotená jedna stará pani, potetovaná kompletne, od hlavy po päty, a vedľa nej nadpis: „ Guinesova kniha rekordov - Isobel Varley, nejpotetovanejšia žena na svete“.
- Vysvetľujem, ..ako ti to tetovanie urobia, odpovedám KLADNE na otázku, či ťa to bude bolieť, a či sa ti môže piercing zapáliť,… a tiež ti poradím..
- Poradíš? – zasmiala sa japonka.
- Jasné.. – odpil som si z piva, porovnávajúc jeho chuť s tou, na ktorú som zvyknutý v Šariš pube pri bývalých kasárňach, na Mierovej ulici, v jednom milom meste na východe Slovenska.
- Tak mi poraď.
- Čo si chceš dať? Tetovanie, alebo piercing?
- Tetovanie.
- A kde?
- Na zadok.
Pozrel som na jej zadok – A máš už nejakú ideu?
- Nemám.
- Tak si tam daj… jahodu..peknú červenú jahodu..aby sa ti do nej mohli zahryznúť.
- Jahodu? – japonku môj nápad zaujal.
- Hej, takú malú, červenú šťavnatú jahodu..
- ..Dobrý nápad..ale..okolo nej v kruhu chcem mať text.
- Text? ..aký text? – pozrel som na ňu, a pôžitkársky som začal hĺtať japonské pivo.
- „Daj mi to do kakáča, šuška je len pre mažela!“.
Prestal som piť, a pomaly som kládol fľašu na stôl.
- No čo povieš? – pozerala na mňa s vážnou tvárou japonka.
- Hej…kreatívne… a tvoj manžel..bude určite rád,..že naňho myslíš – odpovedal som tiež s vážnou tvárou.
- Ešte na tom popracujeme, ale nápad je to dobrý – potľapkala ma po pleci, a s úsmevom na tvári odišla obsluhovať k stolu pri vchode.
Paličkami som rozmiešaval wasabi v sójovej omáčke, predstavujúc si jej manžela, ako jej počas predohry zubami sťahuje nohavičky, a pred očami sa mu vynára jej čerstvé tetovanie.
Reportáž z celého „procesu“, od tetovania jahody a textu, až po fotografiu prekvapeného manžela, s nohavičkami v zuboch, čítajúceho text, by určite zdvihla úbohú úroveň tohto časopisu o tetovaní. Úbohého, aj napriek tomu, že patril medzi tie „lepšie“.
Obrátil som stranu. Medzi množstvom malých inzerátov na tetovacie štúdia, sa vynímal jeden, zaberajúci viac ako pol strany.
„Štúdio Magician – 100% profesionalizmus“.
Japonka predo mňa položila megaporciu jedla, venovala mi ďalší odzbrojujúci úsmev, a jej, ešte nepotetovaný zadok, pomaly odchádzal do kuchyne.
Sledoval som ho, mysliac nato, ako sa pomaly, ale isto, zaraďujem medzi profesionálov.
K maximálnej dokonalosti, a „100%-nému profesionalizmu“, mi chýbalo už len zopár extrémnych piercingov, na rôznych častiach tela, a nejaké to tetovanie, najlepšie na celý chrbát.
Bol som si ale istý, že TOTO, v našej KOMUNITE naozaj nebude problém.
*
*
(pokračovanie)
(predchádzajúce časti)
Sadomaso, fetiš a Tony.
Sadomaso, fetiš a Tony. (2.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (3.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (4.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (5.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (6.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (7.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (8.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (9.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (10.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (11.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (12.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (13.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (14.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (15.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (16.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (17.časť)
*
*
...a keď EŠTE chcete čitať, tak tu mate dva linky
Jedna potetovana stará pani...in english
Expedicia Mata Rangi III. ... en espaňol

Jan K. Myšľanov

Jan K. Myšľanov

Bloger 
  • Počet článkov:  142
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáSFT s.r.o.videoblog2008200720062005s OKS na večné časy a nikdy inzúrivá fikcia

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu