reklama

Sadomaso, fetiš a Tony. (21. časť)

- A čo on je zač? – slamku som položil na stôl pred seba. - Herman? On je švéd... má vlastnú porno stránku,.. fotky, video, a tak. - Vlastné fotky?? – prekvapený som pozrel na Henryho, a pomaly som sa otočil smerom k asi 55 kilovému švédovi, ktorý spokojne hádzal mince do cigaretového automatu, v rohu nočného baru Rei de Copas. Čierne tričko veľkosti „M“ s bielym nápisom FKK – Frei Korper Kultur, na ňom zúfalo viselo. - On je programátor.. a majiteľ. Prevádzkuje normálnu porno web, ale prezradil mi.. - Čo ti prezradil?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (12)
Obrázok blogu

*
*
- Že je to dobrý biznis.
- Hej… pozerá porno zadarmo…
- Počítaj. Mesačné predplatné, teda prístup k pornofilmom, fotogalérii a tak, je 30 dolárov na mesiac.
- No a?
- A on má 600 predplatiteľov.
- 30 krát 600…to jéé… - prekvapený z balíka, ktorý zhrabne do vrecka svojich štýlových nohavíc značky Carhartt podvýživený švéd každý týždeň, som bez slova pozeral, ako sa s krabičkou cigariet v jednej, a troma pivami v druhej ruke, blíží k nášmu stolu.
*
*
Bolo jasné, že dnes večer môj skvelý plán - AKO SA STAŤ MILIONÁROM - Henrymu nevysvetlím, ale zato sa dozviem veľa užitočného o pornostránkach.
- To je úplne jednoduché, kúpiš film v Maďarsku, alebo v Čechách, tam sú lacné..
- Lacné? U nás sú lacné? – skočil som mu do reči.
- V Prahe kupujem porno film za 25 euro.
- 25 euro… - opakoval som po ňom – moje spoluobčianky… možno by som nejakú aj spoznal.. od nás je polovica ľudí v Prahe.
- Polovica? – pozrel na mňa švéd.
- Hej.. a druhá polovica v Amerike.. aj tam kupuješ?
- Nie, tam predávam – zasmial sa Herman.
- Hej,.. to kupujú tiež naši, tí, ktorým sa cnie za domovom.
Švéd na mňa vážne pozeral, predstavujúc si svojích klientov, ako citlivých ľudí, ktorí svoj patriotizmus vyjadrujú predplatením porno filmov natočených v ďalekej domovine.
- To s tou Amerikou, to som si vymyslel – položil som mu ruku na plece – ja som tam nikdy nebol, neviem aké porno filmy pozerajú naši emigranti, chápeš?
Chápal.
- Ale tiež pochop, že ja by som si ich CELKOM RÁD POZREL.. chápeš?.. z profesionálneho hľadiska..
TAKŽE BY SI MOHOL DAŤ NEJAKÝ LOGIN, najlepšie ZADARMO ! – vyšlo zo mňa spontánne, aj napriek tomu, že som ho poznal asi 10 minút.
Nechápal.
So švédskym úsmevom ma odignoroval, kývol na čašníka, objednal ďalšie tri pivá, a začal vysvetľovať detaily svojho úspechu.
Z lacného porno filmu sa vyberú najlepšie scény, akrobatické pozície, výkriky, orgazmy, a spraví sa niekoľko 10 - 15 sekundových free videí. Zbytok je už len dobrý „traffic“, a výsledkom je 600 spokojných predplatiteľov, a jeden podvýživený, ale šťastný majiteľ.
Zbytok večera sme sa prestriedali v objednavaní pív, rozdiskutovali, ako je možné, že Tom Waits má na ľavej ruke šesť prstov, a pohádali sme sa na tom, či najlepší filmový soundtrack na svete je k filmu Happy together od Wong Kar Waia.
O 3:30 som sa naposledy vetou „Herman! Nebuď kurva, a daj login zadarmo!.. veď sú to moje spoluobčanky!“, snažil švédskeho ožralu primieť k dobrému skutku.
Aj napriek vypitému množstvu piva sa zachoval sebecky, a nedal.
Herman, Henry a Hans, alias Jan, sa rozišli, každý smerom k svojej štvrti.
*
*
Nechcel som veriť tomu čo vidím.
Obálka, ktorú som pred týždňom poslal doporučene, a expresne, ProEurópskemu klubu v Banskej Bystrici, trčala z mojej schránky.
Pomaly som ju vytiahol. Na jej zadnej strane bolo veľké modré razítko, a v mojom rodnom jazyku nápis – NEPREVZATÉ.
Správu mi pred týždňom s kľudom oznámila referentka nášho Veľvyslanectva v Madride.
Festival slovenskej kultúry a gastronómie v Madride, mesačná veľkolepá propagácia Slovenska, novej prístupovej krajiny, sa neuskutoční.
Pre naše Veľvyslanectvo to koniec koncov bola správa pozitívna. Budú v kľude kvasiť ďalej. Bez zbytočného rozruchu, a organizovania, bez návštevy premiéra, ministrov a podobne. Bude kľudné leto.
Oficiálnu verziu zrušenia som nepoznal. Neoficiálna bola tá, že predseda ProEurópskeho klubu, Skwaszý, Ministerstvu zahraničných vecí predložil rozpočet, ktorý drzo zvýšil z pôvodných 6 miliónov korún na 11 miliónov.
Presne som vedel, kde sa tých 5 miliónov zrazu vzalo. Bol som pri tom, keď ich do rozpočtu spolu so Zurvalovou zamontovával.
Podľa neoficiálnej verzie, ako vychýrený škrob nechcel dať na ministerstve úplatok, čím pochoval aj posledné nádeje.
Obálku, s blokmi o mojích výdavkoch, počas pobytu v Madride, cestovné lístky, faktúru z hostalu, a ďalšie veci, som mu v tučnej obálke poslal, v nádeji na skoré preplatenie.
Zlosť, ktorá do mňa vošla, keď som si po ôsmy krát zblízka prezeral razítko NEPREVZATÉ, ma paralyzovala na celých 20 sekúnd.
Ďalších 15 som s obálkou v ruke rozmýšľal, ako prachy za výdavky, ktoré mi sľúbil preplatiť, dostanem.
Po ďalších 10 sekundách mi došlo, že to bude ťažké, a pravdepodobne nedostanem NIČ.
Napadli ma dva spôsoby, ako aspoň znížiť môj hnev.
Neschopný zmieriť sa s faktom, že aj keď mimo republiky, ale ojebabral ma „náš“ človek, som zúrivo dupal stúpajúc hore po schodoch.
Slovné spojenie „skurrrrvený klub!“, som opakoval na každom nepárnom schode, „skurrrvený slovakistan!“ na každom párnom.
S obálkou v ruke, a nahlas opakujúci čarovné slová na utíšenie hnevu, som bez pozdravu prešiel popri zostupujúcej susede, ktorá ma so zdvihnutým obočím pozorovala. S tým istým zdvihnutým obočím, a tým istým výrazom, ako keď som sa jej pred pár dňami pýtal, či nevie, kto tu chová bieleho zajačika. Toho, čo leží mŕtvy v mojej obyvačke.
Bez rozmýšľania som zhodil tašku na posteľ. Zo stola som zobral „Pas ProEurópskeho klubu“, ktorý mi pred časom Skwaszný daroval, a vyrazil som k záchodu.
Strana s fotkou, a príhovorom predsedu klubu, išla do záchodu ako prvá.
- Pán predseda! Do hajzluuuu!!
Vytrhol som ďalšiu stránku. Oznamovala, že „je cťou klubu, že jeho členmi sú aj minister…., veľvyslanec…, generálny konzul…“. Bol to dlhý zoznam.
S výkrikmi „pán minister! Do hajzluuuu!!“, „pán veľvyslanec!! Do hajzluuuu!!“… som stránkami plnil záchodovú misu.
Posledné, so stanovami klubu, som nervovo vyčerpaný hodil do malého okna vetracej šachty, a vrátil som sa do izby.
Následovala druhá časť ukľudňujúcej terapie.
Henry zakolpal na dvere práve vo chvíli, keď som sa Danyho, môjho spolubývajúceho, 100% - ného domorodca z Veľkonočného ostrova vyzvedal, aké sú rozdiely medzi bielou a čiernou mágiou. Zvlášť ma zaujímalo woodoo. Také, ktoré NAOZAJ funguje.
- To čo si sa dal, na ručné práce? – pozrel nechápavo na moje plné ruky.
- Hej.. presne tak, .. taká.. terapia.
V pravej som držal krabicu plnú špendlíkov, v ľavej dve zle zošité postavičky, ktoré som práve dokončil. Tučný chlap v saku, mal na chrbte nápis PREDSEDA. Viac ako na toho, koho mal znázorňovať, sa podobal na slávneho filmového hrdinu Chuckyho. Ona sa mi vydarila o niečo viac. S nápisom AGENTÚRA MARNIAK BB na chrbte, bolo okamžite jasné, o koho ide.
Pána predsedu, a pani majiteľku, som posadil na stôl chrbtami oproti sebe, krabicu so špendlíkmi vedľa nich, a siahol som na vývrtku, ktorá bola na poličke.
Henry položil na stôl fľašu vína. Nepochyboval som, že ju kúpil dolu, v pakistánskom obchode, pretože Rioja Crianza Tempranillo tam mali so zľavou za 3,50 euro, s Danym sme ho kupovali každý deň.
Slušné víno za dobrú cenu. Život v Španielskom kráľovstve mal aj svoje pozitívne stránky.
Môj spolubývajúci synchronizovane postavil na stôl tri poháre, s ľahkosťou otvoril fľašu, nalial víno po okraj, štrngol si s nami, a s pohárom v ruke sa pobral do svojej izby, pokračovať v meditácii.
Obidvaja sme naňho pozerali. Pri svojej výške, a minimálnej váhe, oblečený len v trenkách, pripomínal pavúka. Sedem ťavích zubov, ktoré mu viseli okolo krku, a ktoré si doniesol zo Sahary, si dole nedával nikdy.
- Keď tak naňho pozerám, som si spomenul na toho švéda… aj ten je taký vychudnutý… - spomenul som si na nočné posedenie s webmasterom úspešnej porno WEB, a na neúspešný pokus o získanie loginu zadarmo.
- Hej, švéd.. riadny týpek. Cathy by chcela na jeho stránku umiestniť video.
- Aké video?
- To, ktoré ideme natočiť s Bejby menežérom.
- Ty si myslíš, že anglický top menežer chce, aby jeho „video v plienkach“ viselo na porno stránke?
- Neviem, ale Cathy to chce určite.
- Dobre, to je vedľajšie. Nalej, a posaď sa, pretože mam KURRRVA PLÁN, ako prídeme k prachom,… a začneme konečne žiť, ako si zaslúžime.
Henry nalial. Posadil sa do starého kresla, a čakal.
- Je to jednoduché – posadil som sa oproti nemu – pamätáš sa, ako si mi ukazoval tie slonie kly v hoteli?
- NO a?… Ty ich chceš šlohnúť!
- Niééé.. nič také!.. teda,.. nič take primitívne..
- A teda?
- Včera som pozeral dokumentárny film o pytliakoch a tak… Vieš koľko stoja tie slonie kly? Tie, ktoré su v hoteli Gracia v salóne? Neskutočnééé dukáty!!… a stoja tam za závesom, padá na nich prach.
Henry ma pozorne sledoval. Pomaly chytil do ruky špendlík a malú postavičku pána predsadu, ktorá sedela na stole.
- A čo chceš spraviť?
- Ja by som ich len VYMENIL.
- Vymenil?.. a za čo?
- Za falošné… nikto na to nikdy nepríde.. a keď nato prídu, budeme už ďaleko… a okrem toho, v hoteli sa mení presonál každú chvíľu..
- Ako chceš vyrobiť falošné kly?
- Ja nie. V robote mám jednu kolegyňu, ona to ešte nevie, ale je expertka na falšovanie starožitností.. Ona si myslí, že je reštaurátorka, ale ja ju presvedčím, že je falšovateľka. Dostať pravé kly z hotela, a postaviť na ich miesto falošné už nebude taký problém.
- Nebude, aj tak tam nikdy nikto nie je.. ale vyrobiť dobrú napodobeninu slonoviny.. ona to dokáže?
- Nie je nič jednoduchšie – spomenul som si na hodinovú prednášku o materiáloch a napodobeninách, používaných v profesionálnom reštaurátorstve, ktorú mi Noelia dala počas minulej smeny v štúdiu.
- To fakt stoja také prachy?
- Obrovské.. a tie čo sú v hoteli, to je totálna rarita, z minulého storočia, iné kafé..
- Tak na starožitnosti! – Henry zdvihol pohar červeného.
S vážnou tvárou sme si pripili.
Rád, že môj super návrh bol tak ľahko prijatý, som pustil CD Vincenta Delerma, a začal Henrymu vysvetľovať, ako za zarobené prachy počas následujúcich piatich rokov precestujem celú Áziu.
Unavený ma počúval, podvedome zasúvajúc špendlík do pravého kolena pána predsedu, ktorého držal v ruke.
*
*
Koljaczyk mi zavolal akurát, keď som si sadal k počítaču.
- Si počul, že Festival je zrušený?! – oznamoval bez pozdravu.
- Hej, a už mi došlo aj to, že ma Skwaszný ojebabral – rozhodol som sa mu vyplakať hneď sfleku.
Stručne som zhrnul neúspešnú cestu tučnej obálky s dokladmi na preplatenie, a jej smutný návrat do mojej schránky.
- To sa dalo čakať!..zmluvu s tebou nespísal, však?
- Nie, ale ani nejde o tisíce,.. je to mizerných pársto euro.. problém je, že som čistý… a inak?… čo nové doma?
- Dal som výpoveď.
- Výpoveď?
- Hej... už to tam bolo o…
- A dôvody?
- Ktoré?
- Čo si uviedol ako dôvody, boha..
- Že mi do kancelárie nesvieti slnko, a že riaditeľ je ožran.
- Skutočné argumenty… - predstavil som si Koljajczyka, ako s vážnou tvárou kladie výpoveď, na kvalitnom papieri, na riaditeľov stôl - A čo budeš robiť?
- Robiť?
- Aha, chápem..
- Ale to s tým Skwasznom… to zariadim.
- Čo chceš zariadiť?
- Mám dobrých známych,.. oni mu dohovoria… a vráti ti prachy. Nebude si pýtať ani bloky a účtenky..
- Nebuď pako!.. kvôli takej sume si robiť problémy..
- Aké problémy? Som ti ten job dohodil ja, a okrem toho, nepôjdem mu dohovoriť ja, ale moji známi… dĺžia mi nejakú tú službu..
Aké služby mu mohli byť dĺžní, som si len matne predstavoval, a akí to budú známi, keď pôjdu dohovoriť pánovi predsedovi, to som si vedel predstaviť už konkrétnejšie.
- A piercing v jazyku?
- Á..super vec!.. už som si zvykol, začína to byť dobrá zábava..
- Už si na to nejakú dostal?
- Nedostal, mal som to zakázané..kvôli infekcii, ale máš pravdu, je čas ho vyskúšať.. toľko utrpenia, kurva..
- Tak skúšaj, a daj vedieť, na čo si prišiel. Keď to predlžuje orgazmus, tak si ho prepichnem aj ja, čau.Spokojný som zapol počítač. Keď Koljajczyk povedal, že moje dukáty zo Skwaszného dostane, bolo jasné, že je to len otázka času. Nepochyboval som o tom, asi tak, ako som pochyboval o legálnosti ich vymáhania.
Ďalším dôvodom na radosť bol e-mail v mojom inboxe.
„no co jan.
ty sa nevies otcovi na materskej ozvat a poslat mu par stupidnych viet, na oblazenie ducha a otupenej mysle?
Pred chvilou som dopil flasu cerveneho a kym som sa rozhodol ze si otvorim este biele, lebo cervene uz nie je tak som zlupol dve piva a tak teraz, lebo pivo mi uz tiez doslo si idem otvorit to biele, pod znackou Debroi Cuvee ukryte Dievcie hrozno, feledes, t.j. polosladke pupus.
neviem naco si si pytal nasu adresu, asi dvakrat, ked si nic neposlal, a ja som chodil dennodenne do schranky jak trinaska pre liebesbriefy.
kedy sa mi jan uvidime je mi velkou znepokojujucou neznamou, pretoze by som ta rad vo tri vrhy pobozkal a vyobjimal, ako pise anton pavlovic, totiz strucne povedane a sentimentalne podfarbene, mam ta rad priatelu.
zcasti prikladam vyznam mojmu tuho romantickemu rozpolozeniu co sa tyka uprimnej formulacii viet z traktu ustneho vypustenych aj tomu, ze ako father alias mather som v citlivom stave dusevnom a tym samozrejme aj zranitelnejsom a tak mi neostava nic ine ako zvolat ako ta pani v Nalevni, zamerne s velkym N, na Wolfliho: „So mnou jemne pane, neurazte ma!“
mister dvojite veee Wolfli mal v septembri sedemdesiat rokov, a tak moze chodit dopravou autobusovou za jednu korunu o dlzke patdesiat kilometrov.
prislubil ucast aj v budapesti za moj prislub totalneho preplatenia vydavkov s tym spojenym na co som mu ja odpovedal s fleku a nekompromisne: „Ano“.
no a teraz cakam, ze co. pred par minutami som si precital tvoje pisane slovo z roku domine 1999 na akomsi prestieracom papieri, ktory vraj uz raz posluzil tebe na skonzumovanie akehosi maesa a nasledne si mi nanho nieco napisal a nakoniec som si s nim mal vytriet rit a vsetko si to nazval „MAXIMALNA EFEKTIVNOST“.
NIECO SA DOSRALO, ASI SOM NIECO STLACIL,A NEVIEM TO DAT SPAET TAKZE ODTERAZ S VELKYMI A VO VELKOM STYLE.
UZ JE 0:20 HOD. A V TELEVIZII DAVAJU URCITE NEJAKU NA FANTAZIU NAMAHAVU EROTIKU, ALE PRED TELEMASHINOU SPI SVOKRA, TAK TU SEDIM V ATELIERI, A PRZNIM VIRTUALNY PISACI PAPIER.
A TY INAC JANO AKO? MAS DAJAKU HRACIU SKRINKU S VELKYMI CECKAMI?
SLOVO CECKY JE DOST CUDNE, KED HO POVIES NAHLAS STO KRAT ZA SEBOU STRATI AKOSI VYZNAM.
MYSLEL SOM, CI MAS NEJAKE SVOJE DIEVCA, KTOREMU PRED SPANIM PREDCITAVAS BIBLIU, A POTOM JU NEKOMPROMISNE ZOSODOMIZUJES?
JUUUJ, UKRUTNE SA MI CHCE STAT A KEDZE HLAS MECHURA ZAVAZI VIAC AKO KRALOVSKY ROZKAZ IDEM.
NO MILY JAN, AJ KONCIM, UZ SOM SA SICE VYSTAL, NIC MA NESURI, ALE AKOSI POTREBUJEM DIALOG, A NIE VYPISOVAT DRISTY BEZ OKAMZITEJ ODOZVY.
MOJ SLOVNIK JE ZCASTI VULGARNY, ODPUST, ALE POUZIL SOM HO LEN NA UDRZANIE KOLORITU A TAKTIEZ PRETO, ABY SI VEDEL, ZE MY TU V BUDAPESTI NIE SME ZIADNE SRACKY.
CAU.
V DUCHU AKO VZDY STISKA TVOJU RUKU
M. „
M. mal môj absolútny obdiv.
Za posledných 10 rokov sa zapojil do pracovného procesu len raz. Nastúpil ako lesný robotník do Štátnych lesov, ale keď mu na druhý deň niekto z partie ukradol obľúbený vreckový nožík značky Victorinox, priamo na lesnej planine vyhlásil, že „pohár pretiekol!“.
Pomaly odkráčal z lesa, a symbolicky aj z pracovného procesu.
Ďalších 8 rokov strávil maľovaním kópii obrazov od Caravaggia, Fragonarda, a ďalších klasikov, väčšinou na zakázku, takmer vždy pre umeniachtivú vrstvu spoluobčanov. Vlastné obrazy ktoré maľoval, zásadne nepredával.
Pomaly som čítal ďalšie e-maily, ale v duchu som myslel nato, že ešte pred plánovanou 5 – ročnou cestou po Ázii, bude určite ešte zastávka v Budapešti.
Malý portrét africkej ženy z kmeňa Masajov, s jeho podpisom, visel na stene, asi pol metra od môjho počítača.
Až teraz, niekoľko rokov potom čo mi ho daroval, som si všimol, že uši masajskej ženy sú plné piercingu, a že diery v ušných lalokoch sú obrovskou dilatáciou.
To, čo sme robili v tetovacom a piercingovom štúdiu Magician, bolo slabým odvarom, respektíve ich úbohou napodobeninou.
*
*
V štúdiu ma čakal oznam.
Rosa ma pozývala ma na večeru, dnes o 22:00, ulica Calle del Comerc, 58.
Využil som chvíľu, keď ma záujemkyne o piercing „ako má Britney Spears“, a záujemci o tetovanie „ako má Robbie Williams“ nechali chvíľu na pokoji, a vrhol sam sa k telefónnemu automatu.
- Rosa! Ahoj.. tu je Jan.
- Ahoj Jan, no čo, prídeš dnes večer?
- Prídem.. kde je ulica del Comerc?
- Na konci Paseo del Born, potom doľava, asi 100 metrov.
- A kto tam bude?
- Julio, jeho nový priateľ Felipe, a variť bude Stefano, on je taliansky šéfkuchár, a ešte nejake kámošky z baletu.
- Super.
- Možno príde aj Lucas.
- Kto je Lucas?… priateľ Stafana?
- Nie, Lucas je môj nový priateľ, on je francúz.
- Rosa, musim končiť, mám tu kopu ľudí, všetci sa chcú prepichovať a tetovať a modifikovať svoje škaredé telá.. uvidíme sa večer, čau.
Zložil som.
To, že ma Rosa pozýva na nejakú večeru bolo fajn, ale že mi na nej chce predstaviť svojho nového priateľa, nedávalo zmysel vôbec.
Smena v štúdiu bola náročná. Okrem iného sme vytetovali ďalších troch zajacov playboy, a spravili kvantum piercingov v pupku, presne takých, „ako majú speváčky na MTV“.
Počas celej smeny som pozoroval, s akou ľahkosťou moja kolegyňa okráda majiteľa štúdia, predávajúc 20 eurové piercingové šperky bez bloku.
O 21:33 som vložil moju pichaciu kartu najprv do označovača, potom späť do kolonky s mojim menom, a fičal som na večeru. Večeru, na ktorú ma pozvala Rosa, ktorú som ani poriadne nepoznal, s ktorou som okrem toho, že ma pred dvoma týždňami znásilnila nič nemal, a ktorá mi chcela predstaviť svojho nového priateľa. Nič nedávalo zmysel, ale zároveň to celé sľubovalo zábavu. O to predsa išlo.
Večera bola fantastická, červené víno Gran Araucano bolo z Čile, a téma rozhovoru monotematická.
Balet, a moderný tanec. Naozaj som nemal čo dodať.
Rosa sa bavila s každým, okrem mňa, a jej sľúbený francúz neprišiel.
Ticho som sedel, vychutnával víno dorobené na svahoch Ánd, a pozoroval som vysoké čižmy z tenkej čiernej kože, končiace nad peknými kolenami mojej spolusediacej. Končiace presne tam, kde začínala čierna minisukňa so zárezmi, cez ktoré bolo vidieť jej hnedú pokožkou.
- Ty máš piercing v jazyku? – otočila sa ku mne.
- Mám – vyplazil som ho priamo na ňu.
- Zaujimavé.. ty s tým pracuješ? .. Rosa niečo spomínala..
- Nie, ja tam predávam – nemal som chuť vysvetľovať celú históriu znova – a ty robíš čo?
- Ja učím.. tanec – znova sa usmiala, a pomaly si odpila z vína, pozerajúc na môj piercing v jazyku, ktorým som si nekontrolovane prechádzal po zuboch.
Učiteľka tanca!
Oblečená v obtiahnutom tričku, ktoré ešte viac zvýrazňovalo jej vypracovanú, či skôr vytancovanú postavičku.
Pomaly som začal chápať, pri akej príležitosti vznikol slávny hit, kde sa spevák vyznával z toho, že učiteľka tanca bola jeho snom.
Nenápadne ma pohladila po pleci, a odišla do kuchyne, kde Rosa a jej ďalšia známa krájali tortu.
Učiteľka tanca bola aj môj sen.
Vytvorené skupinky vytrvalo ďalej debatovali o scénickom tanci, balete, a všetkým s tým súvisiacim.
Opäť som k téme nemohol dodať absolútne nič, aj napriek môjmu širokému spoločenskému rozhľadu.
Rosa ma naďalej ignorovala, a ja som ďalej v tichosti vychutnával, teraz pre zmenu červené Chianti Ruffino.
– No ľudia, už je čas - učiteľka tanca sa zrazu postavila, a pozrela na hodinky – už pôjdem.
Vzala do ruky svoju prilbu, a otočila sa ku mne – IDEŠ?
Ostal som v šoku. Trval asi tri sekundy, a zdalo sa mi, že v šoku ostala aj Rosa.
Minimálne prekvapení zostali aj ostatní prítomní.
- Idem – postavil som sa a chytil do ruky moju tašku – tiež som už bol na odchode.
Na malej Vespe PX sme k jej bytu dorazili za necelých 5 minút.
Učiteľka tanca vyskúšala najprv môj piercing jazyka, a hneď nato začala skúšať aj mňa.
Prudko sa zastavila.
- Koľko máš rokov?
- Ja? – zastal som tiež, prekvapený jej otázkou – dvadsaťosem..a ty?
- Štyridsať jeden… – usmiala sa, spokojná sama so sebou - to si si nemyslel, čo?
- Nemyslel.. – tiež som sa zasmial – ale dával som ti o desať menej.
Podľa choreografie, ktorú predvádzala v posteli, mala tak dvadsať.
*
*
Kľudným krokom som kráčal po prázdnej ulici del Carme. Pred očami som mal ešte čerstvý zážitok s učiteľkou tanca, a rozmýšľal som len nad tým, prečo som sa jej priamo nespýtal, či je naozaj cigánka.Podľa Koljajczykovho hesla „Pomilovať cigánku znamená sedem rokov šťastia“, som si z celej duše želal, aby ňou bola. Z otcovej, a aj z matkinej strany.
- Seden rokov šťastia! – pomyslel som si - to by som asi fakt neprežil.
Bol som na začiatku mojej ulice Joaquin Costa, keď som si to všimol.
Na zavretých dverách pakistánskeho obchodu, len 20 metrov od môjho vchodu.
Silné svetlo pouličnej lampy dopadalo na veľký biely papier, s výrazným červeným nápisom.
„HĽADÁ SA BIELY ZAJAČIK !“
*
*
(pokračovanie)
(predchádzajúce časti)
Sadomaso, fetiš a Tony.
Sadomaso, fetiš a Tony. (2.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (3.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (4.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (5.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (6.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (7.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (8.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (9.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (10.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (11.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (12.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (13.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (14.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (15.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (16.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (17.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (18.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (19.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (20.časť)
*
*

Jan K. Myšľanov

Jan K. Myšľanov

Bloger 
  • Počet článkov:  142
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáSFT s.r.o.videoblog2008200720062005s OKS na večné časy a nikdy inzúrivá fikcia

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu