Šľapky

Autor: Jan K. Myšľanov | 28.11.2005 o 15:00 | Karma článku: 14,08 | Prečítané:  3926x

5 euro. Kamarátska cena. Vyrobené v Číne, z výrazne zelenej gumy. Môj amigo Joan P.H. z Barcelony ich kúpil za 1 euro v Senegale, a spolu s štyridsiatimi pármi, ich doviezol do Európy. Za 5 euro, kamarátsku cenu, ich popredal svojim známym. Spôsob, ako si zarobiť na ďalšiu cestu do Afriky. Ja som v nich odšľapal na letisko, nastúpil do boingu, a odletel som do Južnej Ameriky. Pri 42°C, ktore tu brazílska Jadranka okomentovala predvčerom v TV, sa tu v nich šľape príjemne. Dlhodobým pozorovaním šľapania, som ale prišiel k jednoznačnému záveru – sú predprogramované tak, aby ma viedli na miesta, kde sa niečo deje. Úžasné! *

Predprogarmovanej obuvi je viacej druhov. Papuče, a papučová kultúra.
Názov by sa mohol aktualizovať, navrhujem PAPUČOVÝ PROGRAM.
Naprogramované papuče odvedú majiteľa pred TV, kde si sadne do kresla, a v kľude si pozrie zostrih-orálneho-sexu-medzi-protagonistom-a-protagonistkou-najsledovanejšejrealityšou, ku ktorej došlo v sprche na prvom poschodí. Nasnímané kamerou č. 24, ukrytou za malým zrkadlom oproti sprche.

Papuče doma nemám už asi 10 rokov. Možno viac. Dalo by sa polemizovať, že predsa ide o komfort, a pohodlie, a ..

Radšej uprednostním obuv, ktorá ma neposadí pred virtuálny orálny sex, ale odvedie k sexu reálnemu/oreálnemu. Od paučového programu ale nikoho neodhováram.

(Teraz by tu mohol byť odstavec, v ktorm opíšem, ako sa sa v mojích čínsko-senegalsko-španielskych šľapkách presekávam divokou džungľou k neskutočnému vodopádu. Sprchuje sa pod ním nádherné mladá domororodkyňa, miss kmeňa XY, a naznačuje mi, že potrebuje umyť chrbát…
Sklamem všetkých, ktorým fantázia začala ŠĽAPAŤ naplno, a vrátim sa späť do mesta. Čo by som v pralese robil? Mladé pekné domorodkyne sú už dávno v meste, robia predavačky v ZARA, a v pralese sú len hady, a hady sú svine. Už som o tom pred časom písal.

Rozoznať, kto ŠĽAPE na kvalitnom papučovom programe je jednoduché.
Scénu „zostrih-orálneho-sexu-medzi-protagonistom-a-protagonistkou-„najsledovanejšejrealityšou“, ktorú si poriadne vychutnal, si večer pozrie v skrátenej verzii v správach, na druhý deň si o nej prečíta v bulváre, poobede ju prebrie s kamarátmi v škole-krčme-robote, a večer o svojích dojmoch ešte hodí krátky článok na blog. V noci sa mu sníva, že v tej sprche je s ňou on, a že…

*

Šľapal som po centre, rozmýšľajúc nad vetou jedného ruského režiséra.
O tom, že „nafilmovaný mravec zblízka, naháňa viac strachu, ako 100 slonov z diaľky“.
Čo tak jeden slon zblízka, a jeden mravec zblízka?
Hneď nato som si spomenul na nejaké vtipy, o mravcovi a slonovi, pri ktorých som sa ako 6 ročný pučil v škôlke od smiechu, a pomaly som prechádzal k predstavve, že PRÁVE TAM, v dedinách na najvýchodnejšom východe Slovakistanu , na hranici s Ukrajinou, by som chcel natočiť akčný film.
Scénar sa pomaly dáva dokopy, chýba už len upresniť lokality, a zohnať nejaké peniaze. Netreba veľa, keďže pôjde o LOW or NO BUDGET FILM PRODUCTION.
Rozmýšľal som, ktorého slovenského výrobcu kečupu oslovím ako sponzora, pretože pôjde o akčný film, ktorý aj Quentin Tarantino odsleduje s otvorenýmy ústami a hrôzou v očiach.
O spotrebovaných hektolitroch kečupu sa bude písať vo svetovej tlači, vôjde aj do trivia zápisu vo www.imdb.com , a Tarantinov komentár o tom, že nemá slov, zaradíme ako bonus na DVD.

Moju myšlienkovú niť, pri reči počas preberania Oskarov, prerušil mladý chlapík, ktorý sa mi postavil do cesty.
Mal na nohách podobné šľapky, a v ruke kopec časopisov.
Poznám. Ide o časopis, ktorý predávajú moradores de rua - obyvatelia ulice. V Brazílii ich nenazývajú „bezdomovci“. „Obyvatelia ulice“ znie príjemnejšie.
Slušne ponúkol časopis. Ja som slušne odmietol, s vysvetlením, že som chudobný, ako brazílska kostolná myš, a to je teda naozaj vysoký stupeň.
On chvíľu naliehal. Ja som to čakal, a chvíľu som odolával.
Zmenil taktiku. Spýtal sa ma, odkiaľ som. Moja odpoveď ho potešila, a mňa jeho odpoveď prekvapila.
Nepoznal Slovensko, ale pred nedávnom navštívil Českú republiku.
Jose Marcos M. dos Santos, obyvatel ulice z Rio de Janeiro, vek som odhadol na 20, možno menej, tam odcestoval spolu so skupinou ďalších obyvateľov ulice, ktorým letenky zaplatila jedna nemecká nezisková organizácia.
Páčilo sa mu, len ho prekvapilo, že keď chceli spraviť rozhovor pre svoj časopis predávaný na ulici, český kolega bezdomovec si zapýtal šokujúci honorár.
Jose Marcos žil na ulici 12 rokov. Nemal nikoho, len na mieste kde spal, k nemu vždy v noci prišiel obrovský potkan. Spal vedľa neho, robil mu spoločnosť, zvykli si na seba.
Neviem čo je s potkanom dnes, Jose Marcos už nie je na ulici, ale dohodli sme sa, že spravíme rozhovor. Myslím, že má o čom porozprávať.
Na rozdiel od polointeligentnej brazílskej supermodelky, spovedanej polointeligentným moderátorom, na jednej párty, v programe „Show s Amaury JR“, z ktorého som videl ukážku hneď potom, ako sme sa rozišli.

*

Teším sa nato, ako čoskoro došľapem do jednej malej, ale milej krajiny, v centre Európy, a vyvalený pred TV, budem s pohárom červeného (vinica Orechová, okr. Sobrance) porovnávať, čo trápi slovenskú smotánku.

p.s.: Ak ste producentom kečupu, prípadne máte v pivnici fľače krvavo-červeného domáceho kečupu, a chcete sa ako sponzor objaviť v najkrvavejšom slovenskom filme, dohodneme sa.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

S Kočnerom na jachte bola aj Tománková z Čistého dňa

Tóth si nespomínal, kto bol na jachte.

AUTORSKÁ STRANA IVANA MIKLOŠ

Keď sa chcete zasmiať, pozrite si minulé predpovede (píše Ivan Mikloš)

V predvídaní sa vyznal bejzbalista Berra.

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Trnka je symptóm zrúteného štátu

Štát chce zakryť, že implodoval na súčiastky.


Už ste čítali?