Chvíľu si neúspešne spomínam, kedy a kde som naposledy videl niekoho s úsmevom a so slovenskou vlajkou v ruke.
Nie, nemyslím žiadného slizkého politika, ktorý sa o ňu obtrie v momente, keď mu to doporučí reklamný expert, ani nemám na mysli bilboard politickej strany v podobnom tóne.
Ide o úplne obyčajné, úprimné zamávanie vlajkou. Bez postranných úmyslov.
*
Ako rozmýšľam, tak rozmýšľam, nič ma nenapadá, a tak si na zlepšenie pamäte dolievam zbytok Becherovky (tej, ktorú tu nechala Helen s Maurim, a o ktorej som písal pred týždňom).
Síce potichu, ale tak, aby to tu VŠETCI POČULI, poznamenám, že u nás síce 180 miliónov obyvateľov nemáme, ale náš slovenský kozmonaut TAM UŽ BOL.
Ticho ktoré nastáva, využívam na informáciu o tom, že „náš československý kozmonaut“, Vladimír Remek, tam bol už pred 28 rokmi.
Na toto nemá naozaj nikto z prítomných protiargument, a ja dvíham pohár Becherovky, a triumfálne navrhujem pripiť si na úspechy a históriu našej kozmonautiky.
Pripájam doplňujúcu informáciu, že Remek je dnes europoslancom za Komunistickú Strany Čech a Moravy, čo ani prítomným, a ani mne naozaj nič nehovorí… a prenášam sa o rovných 5 rokov dozadu.
*
12. apríla 2001, (štyri desaťročia potom, ako prvý človek vyletel do vesmíru), som počas oslavy DŇA KOZMONAUTIKY, ktorý smrteľne vážne oslavovali moji arménski, gruzínski, bieloruskí a ukrajinskí známi sledoval,
ako si na úspechy sovietskej kozmonautiky pripíjajú s vážnou tvárou. Bývalý kapitán ruskej armády, z Kyjeva, (teraz kuchár v hoteli), s bieloruským klarinetistom z Minska, členom symfonického orchestra, (ktorý si chodil do Španielska na 3 mesiace privyrobiť hraním na ulici).
Desaťročie po rozpade ZSSR, v cudzej krajine.
Ďaleko od rodného Kaukazu, a bez gruzinského koňaku, ale so všetkou vážnosťou a s uviazanou kravatou, si pripíjal aj Sergej z Jerevanu, bývalý majiteľ krajčírskej dielne, (teraz nočný strážnik), spolu s Grigorijom z Tbilisi, predtým neviem čo, teraz pomocníkom v pizzérii.
Páni v oblekoch, šašliky a koňak na stoloch, a nekonečné prípitky na Gagarina, a Tereškovovú, až po nášho Remeka, (na ktorého som si dovolil upozorniť ja, spomínajúc aj loď Sojuz 28, na ktorej „náš československý“ kozmonaut pobudol 7 dní… hej.. vtedy som mal lepšiu pamäť ako dnes).
Oslava to bola naozaj dobrá. Spomenuli sme všetkých kozmonautov a kozmonautky, potom konštruktérov, a na záver sme pili aj na Majku z Gurunu.
*
Moje spomienky na surealistickú párty prerušuje Jou.
Spolu sledujeme zábery, z toho, ako v kazachstanskom Bajkonure prebiehali prípravy na let.
- „ ALE… - prekvapene sa ku mne otočí, znova pozrie na telku, a potom opäť na mňa – ALE ONI MAJÚ TAKÝ ISTÝ NOS, AKO TY!“
Chytám sa za nos, a sledujem nosy kazachov, motajúcich po Bajkonure.
Od zimy a vodky, ich majú skôr červené, čo samozrejme nie je môj prípad, ale po krátkej argumentácii pripúšťam, že Jou môj nos vidí častejšie ako ja, a možno má pravdu.
Vedľa v izbe okamžite hádžem do google-images heslá ako „People of Kazakhstan“, „kazak face“ a „kazak people“.
Následuje antropologická štvrťhodina, a moje podozrenie, že asi s tými mongolmi predsa len mám niečo spoločné.
*
Keď mi pred pár mesiacmi svokra počas obedňajšej diskusie nečakane hodila do tváre, že „mám také mongolské črty“, skoro mi zabehlo.
Z následnej diskusie som pochopil, že mať mongolské črty, je v Brazílii „chic“, a tak som si po obede pregoogloval „mongolian face“, a „mongolian people“, a následovala klasická antropologická štvrťhodinka…
*
Pred týždňom sa mi snívalo, že som bol členom popravčej čaty.
Strieľali sme skorumpovaných politikov, a mali sme veľa práce a veľa nadčasov. Presne toto som napísal do článku, tiež pred týždňom.
Zareagoval na to aj jeden pán. Vyrozumel som, že chce byť/je politik.
Ja mu vraj pripomínam ignoranta. (aj ja sám sebe občas pripomínam ignoranta, ale poďme k veci).
Síce ma nepochopil, a to čo mi v diskusii k článku napísal mi nedáva zmysel, ale bol som rád, že napísal.
Najhoršie je keď vám nenapíše nikto, a je predsa jasné, že názory tu na blog vypisujeme preto, aby bola odozva.
Tému „Strieľanie skorumpovaných politikov“ sľubujem v budúcnosti rozobrať podrobnejšie.
Nikto predsa nevolí politikov preto, aby sa skorumpovali. A tí čo sa na korupciu vopred chystajú, tí to budú mať aspoň tažšie. Už vidím, ako majú strach.
*
Niekto napíše v internetovej diskusii, že mu pripomínate ignoranta, iný posiela korešpondenčné lístky.
Pred časom, keď bol ešte kus za 0,50 Sk, som spoznal jedného starého pána.
Pravidelne, v týždenných intervaloch, posielal do Národnej Rady SR svojmu neobľúbenému slovenskému politikovi korešpondenčný lístok s urážkou.
„TY K……! (nadávka, slangový výraz pre mužský pohlavný orgán)“
Na otázku, že či si myslí, že to dotyčný politik bude čítať, odpovedal, že je mu to jedno, ale tých 10 ľudí, čo si to prečíta cestou… už to stojí zato!
*
V septembri 2005 som tu na blogu napísal článok o R. Chmelovi .
Link na článok som mu poslal na jeho oficiálny poslanecký email. Dvakrát.
Odpoveď, ani prirovnanie k ignorantovi mi neprišlo. Prekvapilo by ma, keby prišlo. Je ťažké obhájiť sa z toho, že počas tzv. „normalizácie“, ako čelný predstaviteľ zväzu spisovateľov odrovnával kolegov, medzi nimi aj takých ako Dominik Tatarka.
Včera som si prečítal, že Rudolf Chmel sa na post ministra kultúry vracia. Mne sa spolu s ním vracia taký zvláštny, nepríjemný pocit..
O to, aby sa vrátil, ho požiadal náš premiér.
Nášmu premierovi nepíšem ani príspevky do diskusie, ani neposielam korešpondenčné lístky. Počas mojej poslednej návštevy Slovenska, dva dni predtým, ako sme v ten istý deň leteli do USA (ja do Houstonu, premier SO ZLOMENOU NOHOU do Washingtonu), som si v medzimestskom autobuse vypočul rozhovor medzi šoférom a dvoma spolucestujúcimi.
-„ Keby tu teraz s tou zlomenou nohou nastúpil, tak mu zlomím aj tú druhú… a vysadím ho do snehu!“.
Pozrel som sa von oknom. Do metrových závejov snehu by som sa nechcel posadiť ani so zdravou nohou.
Ešte že premiér necestuje medzimestkým autobusom po ďalekom východe našej republiky. Po tom ďalekom východe, z ktorého pochádza, a kde dosiahnuté výsledky a rozvoj naozaj len ťažko porovnať s mestom, kde pán premier žije dnes.
Toho, čo chcel nášmu premierovi polámať aj druhú nohu, by sme mohli nazvať IGNORANTOM.
Ešte predtým ako z autobusu vystúpil, sa spoludiskutérom sklamane priznal, že on nášho premiéra volil.
Dilemu, či má ako jeho SKLAMANÝ VOLIČ právo navrhovať zlomenie aj jeho zdravej nohy som neriešil. Bolo mi ale jasné, že s dvoma zlomenými nohami by asi do USA naozaj nepocestoval.
*
Ďalší dôvod na oslavu v Brazílii je dnes paradoxne španielsky futbal.
Práve skončený zápas medzi FC Barcelonou a Realom Madrid skončil nerozhodne 1:1… gól Barcelony, do siete Realu strelil brazílčan Ronaldinho, a vyrovnávajúci gól Realu Madrid, do siete Barcelony strelil brazílčan Ronaldo.
Mňa futbal až tak nezaujíma. Dnes to ale budem mať ťažké.
Namiesto odpovedí na provokačné otázky typu “A v akých svetových kluboch hrajú vaši futbalisti?“, budem len ticho sedieť, popíjať Becherovku, a pospevujúc si starý hit "Koukej koukej na múj nos.. podobný je tvému dost", sa tváriť že nič…
